Gibraltar je prezývaný Skalou. Tento miništátik má iba 6,5 km2 a jeho značnú časť tvorí skalný masív, ktorý robí z Gibraltaru ozajstnú pevnosť pomocou ktorej možno kontrolovať Gibraltarský prieplav. Po prehratej vojne v roku 1713 pripadol Gibraltar Spojenému kráľovstvu a stal sa britskou kolóniou. Keďže je to daňový raj neprekvapí, že je tu zaregistrovaných viac firiem než je počet obyvateľov.  Zaujímavosťou je jediná európska kolónia opíc, ktoré miestni obyvatelia veľmi rozmaznávajú kvôli legende, ktorá tvrdí, že Gibraltár bude britský, kým tu budú žiť opice.

Náš výlet na Gibraltar začal v pohraničnom mestečku La Linea de la Concepción. Našli sme platné parkovisko s cenou 5 Eur/deň. Pešo na hranicu s Gibraltarom to bolo len pár metrov.



Hneď po pasovej kontrole sa na mňa nalepil nejaký agent, ktorý  sa nás snažil nalákať na cestu minibusom po hlavných atrakciách Gibraltaru za rovných 100 Eur. Vysvetľoval nám, že lanovka stojí 13 Eur/os, budeme musieť zaplatiť  ďalších 14 Eur/os.  za vstup do rezervácie a návštevy hlavných atrakcií, nachodíme sa v tom teple po pohorí viac než dosť a i tak nestihneme pozrieť všetko dôležité. Nakoniec nás presvedčil a neoľutovali sme. Náš vodič minibusu nám urobil za necelé 2 hodinky krásnu okružnú jazdu, povedal nám kopec zaujímavostí z histórie i súčasnosti tejto britskej kolónie. Pri hlavných zastávkach sme mali cca 15-20 min. času.



Hneď prvá zastávka bola na západnej strane poloostrova, kde sme mali krásny výhľad na Afriku vzdialenú len 14 km.



Pohorie Gibraltaru je obývané opicami makakmi. Tieto tam podľa nášho sprievodcu priviezli Arabi, aby na ne mohli poľovať. Medzitým Arabov vystriedali Španieli, neskôr Angličania a opiciam sa na Gibraltari zapáčilo.



Prvý makak vyskočil na naše auto už pri prvej zastávke  a spolu s ostatnými nás sprevádzal celým pohorím.



Samica makaka máva len 1 mláďa a tehotenstvo trvá 6 mesiacov. Mláďata boli veľmi zlaté a tie najmenšie boli prisaté na prsník matky. Nevadilo im, že tá s nimi kráča, skáče po stromoch či autách. Ony si jednoducho vychutnávali „svoju“ bradavku a nevšímali si nič iné.





Ďalšou zastávkou bola jaskyňa St. Michael´s cave. Jedná sa o prírodnú jaskyňu s množstvom stalaktitov a stalagmitov. A v tzv. auditóriu t.j. najväčšom jaskynnom priestore bolo plno plastových sedačiek. Pravidelne sa tam vraj konajú koncerty, pričom sa využíva výborná akustika týchto priestorov. Počas 2 sv. vojny tu zasa bola nemocnica. Domáce obyvateľstvo bolo počas vojny vysťahované a Gibraltar sa premenil na pevnosť a vojenskú základňu. Angličanom poslúžil hlavne na operácie v blízkej Afrike.



Potom sme sa vyviezli na samotný vrchol pohoria, kde bolo makakov najviac. Ochotne nám pózovali a keby som sa „nehanbil“ t.j. nebál, mohol by som ich i pohladiť.  Škoda, že nebolo viac času, dali by sa tu nafotiť skvelé zábery.









Nasledoval vstup do tunelov. Skala je nimi doslova prešpikovaná, viaceré boli kopané i ručne v dobách dávno minulých. Vďaka nim je Gibraltar prakticky nedobytnou pevnosťou a zo strieľní možno „veselo“ páliť na všetky lode v prieplave, na blízky Africký kontinent ako i na Španielsko, ktoré bolo priamo pod nami. V tuneloch boli vystavené delá, figuríny vojakov a tabule popisujúce vojnové obdobia Gibraltaru.
 



Náš sprievodca bol patrične hrdý na to, že pochádza z Gibraltaru. Španielov považoval za Mikimauzov s mizernou životnou úrovňou. Až 7 tisíc ich vraj denne dochádza za prácou na Gibraltar. Zdrojom bohatstva sú tu hlavne banky, prístav a turistický ruch. Nezamestnanosť tvorí asi 1% a nepracuje skutočne len ten, kto nechce. Deti väčšinou posielajú študovať do Anglicka a po návrate domov tu uplatňujú všetko, čo sa za morom naučili. Zákony sú vraj veľmi prísne, kriminalita takmer nijaká. V poslednom referende sa len 44 obyvateľov z 30 tisíc vyjadrilo za pripojenie k pevninskému Španielsku.



Španielom musí Gibraltar doslova klať oči, hlavne vojenské stíhačky, ktoré tu neustále pristávajú a vzlietajú , či moderné delá namierené i na španielske pobrežie. Možno i preto pred časom na 16 rokov uzavreli hranice a vyvinuli na Gibraltar nátlak. Ľudia tu žijúci boli v tom čase zásobovaní hlavne z Anglicka. Pýtal som sa, načo im boli vtedy autá, veď Gibraltar má len cca 6km ciest a je ich tu plno. Vraj nimi jazdili hlavne z nudy po meste ako ten výťah paternoster. Ak mal niekto  napríklad manželku zo Španielska musel sa trajektom preplaviť do Maroca a odtiaľ ďalším trajektom cestovať do Španielska, aby sa mohol stretnúť s rodinou. Bolo to veľmi nákladné.





Cesta dole viedla okolo maurskej pevnosti a sprievodca nás vysadil v centre mesta. Pozreli sme si Trafalgarský cintorín, kde sú pochovaní anglickí vojaci , ktorí zahynuli v boji o 120 km vzialený Trafalgar. V boji angličanov proti napoleonskej španielsko-francúzskej flotile zahynul i admirál Nelson, ktorého telo vraj naložili do suda s liehom a takto preplavili do Anglicka. Je pochovaný v St. Paul Cathedrale. Víťazstvo Anglicka pri Trafalgari v poslednej veľkej bitke plachetníc je jednou z najvýznamnejších udalostí aké Británia pamätá. V Londýne pripomína toto víťazstvo Trafalgarské námestie so sochou Nelsona, ktorého strážia štyri levy. Tieto boli vraj odliate z diel ukoristených nepriateľskej flotile.



Navštívili sme i miestnu botanickú záhradu.



O tom, že ste prakticky vo Veľkej Británii nebolo pochýb.







Cez dlhú Main Street, plnú obchodíkov so suvenírmi sme sa pobrali nazad k hranici.



Zaujímavosťou je, že pred samotnou colnicou musia chodci i autá dať prednosť lietadlám. Pristávacia dráha totiž križuje cestu. I my sme čakali skoro 15 minút, kým pristane jedno civilné lietadlo.



Lietadlo pristálo. Doprava cez pristávaciu dráhu môže pokračovať.



Škoda len, že sme nevideli pristávať bojové stíhačky, ktoré nám občas prelietavali nad hlavami.



Ešte posledné obzretie na gibraltarsku skalu a pre potešenie niekoľko miestnych pohľadníc a máp.
















Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre !

ľudom sa článok páči